KDE STÁLA MÁRIA A KDE STOJÍM JA?

(myšlienka z homílie kardinála Joachima Meisnera)

            „Máriu nikdy nenájdeme tam, kde jej Syn oslavuje víťazstvá. Pri premenení na vrchu Tábor Mária chýba. Pri zázračnom rozmnožení chleba, keď ho dokonca chceli urobiť kráľom, chýba Mária. Pri zmŕtvychvstaní na Veľkú Noc medzi učeníkmi chýba Mária. Chýba vždy tam, kde by sa mohla zaskvieť aj ona vo svetle svojho Syna. Ale Máriu možno vždy nájsť tam, kde náš Pán stojí v tieni. V chudobe betlehemskej maštaľky; pri strastiplnom úteku do Egypta; keď ho ponižovali príbuzní, ktorí ho považovali za posadnutého; v opustenosti kríža na Golgote. Bol to Peter, nie Panna Mária, kto chcel Pána odradiť od utrpenia, a tak si vyslúžil najostrejšie napomenutie z Ježišových úst: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

            Kde zaujímame my svoje miesto? Dnes, keď je Cirkev permanentne usádzaná na lavicu obžalovaných, sedíme vedľa nej alebo sa od nej dištancujeme? Na lavici obžalovaných tohto sveta sedí permanentne i pápež. Sedíme vedľa neho či utekáme preč?

            Ľudia sa na nás súcitne usmievajú, lebo ešte veríme. Učenie Cirkvi o nedotknuteľnosti človeka je neustále vydávané napospas potupám a urážkam. Bránime Božiu pravdu alebo sa so strachom ukrývame v myších dierach zbabelosti a strachu pred mienkou ľudí?

            Mária stála častokrát tam, kde nebolo možné očakávať uznanie. Vždy však ostala stáť pri svojom Synovi.“